Mám v ostatných dňoch za sebou pár diskusií, ktoré ma viedli k zamysleniu, či je pre mňa dôležité presviedčať iných ľudí o svojej pravde, ak sami neprejavia záujem rozumieť jej. A (pre mňa prekvapivým) záverom je fakt, že (už) sa mi nechce presviedčať. Dokonca niekedy ani vysvetľovať, keď druhá strana položí otázku a ja neverím, že je úprimná. V mojom svete je to celkom veľká zmena, 
bývala som presvedčená, že ak môže môj pohľad niekoho posunúť, musím mu ho povedať. No je pravda, že niekedy som bola len slepá a presvedčená, že môj názor je lepší ako iné.
Dostala som tiež pár spätných väzieb, pri ktorých som sa pýtala sama seba, čo pre mňa vlastne znemaná, ak mi niekto začne hovoriť, aká som, ale ja mám pocit, že si tým dokazuje, že je lepší. Áno, mám názor, že kritika bez záujmu o pohľad z druhej strany je presadzovaním seba ako kvalitnejšieho, hodnotnejšieho… (čokoľvek ďalšie). Tak sa vždy zamyslím, čo pre mňa znamená daný človek. Či mi ten obsah, ktorý práve zaznel dáva priestor na premýšľanie nad mojím zlepšovaním. A zariadim sa. A nevysvetľujem…
Naučila som sa, že vždy existujú minimálne tri verzie pravdy – moja, druhej strany a tá ozajstná. A je úplne jedno, ako sú od seba ďaleko, dôležité je, či si tento fakt uvedomujú obaja / všetci zúžastnení. Pretože len ak pripúšťame, že iní ľudia majú nárok na iný názor, dokážeme k nim a ich názorom pristupovať s porozumením. Nemusíme rozumieť ich dôvodom na iný pohľad, len im nechať priestor. A presviedčať zrazu nedáva zmysel, lebo k sebe môžeme byť milí aj keď sme sa práve nezhodli.